Můj kolega a kamarád Honza, pro vás sepsal krásné povídání z jedné rybářské výpravy. Navíc slíbil, že na další pokračování nebudeme dlouho čekat. Honzo díky…
Myšlienka zorganizovať výlet na Liptov vznikla už pred polrokom. Stretli sme sa s kamarátom Davidom u Honzu, ktorý v tej dobe otváral muškársky obchod. Sedeli sme pri šálke dobrej kávy, spomínali na naše zážitky od vody, každému z nás oči žiarili pri tých spomienkach.. Akurát ten dátum ma desil, bol predsa január a sezóna na “míle” vzdialená. Ani neviem ako mi to napadlo, ale naraz zo mňa vyhŕklo “chalani, čo tak zorganizovať zahraničnú výpravu”, nadhodil som. Zahraničná výpravu na Slovensko by pre mňa znamenala návrat do rodiska a pre Davida s Honzom výlet do zahraničia :). Po chvíli dohadovania sme sa zhodli, že by sme mohli skúsiť zachytať na pstruhovej riečke – Revúca. Dátum našej výpravy sme si stanovili na začiatok mája. Čas plynul ako voda, absťák od rybačky každý z nás zaháňal viazaním mušiek na sezónu a dolaďovaním výbavy.
Ale ako to už býva zvykom, v prípade, že sa človek moc teší, tak väčšinou mu to nevýjde. Presne tento prípad sa stal aj nám. Týždeň pred odjazdom Slovensko zasiahli silné dažde a rieky sa rozvodnili až na povodňové stavy. Keď som videl na internete zábery z Revúcej, tak si dovolím tvrdiť, že aj rafťáci by mali z tej masy vody strach. Neostalo nám nič iné, len uznať, že opäť je príroda nevyspitateľná a ľahko dokáže prekaziť plány. Jednoducho povedané tieto situácie sa stávajú a človek može akurát vymyslieť nový termín, čo bol aj náš prípad. Náš nový termín sme určili na 1. júna. Čím viac sa približoval tento dátum, tak tým viac som sledoval predpovede počasia, všetko nasvedčovalo tomu, že tento krát by počasie nemuselo byť proti nám.
Konečne je to tu! Deň odjazdu… Ráno ešte zarezávam v práci, ale úprimne povedané, za moje pracovné nasadenie by ma nikto nepochválil, bol som už hlavou na ceste a v predstavách som už brodil, nahadzoval a plný napätia očakával záber. K realízácii našeho výletu nám moc pomohol kamarát Tomáš, ktorému by som chcel aj touto cestou poďakovať. Tomáš nám zariadil hosťovacie povolenky a prisľubil nám, že nás prevedie Revúcou a ukáže nám jej zákutia. Cesta z Prahy do Ľubochňe, kde sme bývali u mojich rodičov nám trvala 6 hodín. O pol 11 večer nás vítali rodičia a ja som si mohol takmer po roku povedať, že som znovu doma… Chvíľu sme sa ešte porozprávali s našimi a potom sme sa po únavnej ceste zložili do postele. Myslel som, že zaspím ihneď, ale opak bol pravdou. Ležím, mám otvorené okno a počúvam žblnkot Ľubochnianky, tečúcej pred našim domom. Dostihla ma nostalgia… V hlave sa mi hmírili myšlienky a spomienky na to, ako som brázdil brehy Ľubochnianky, keď som bol ešte malý a snažil som sa vyhľadávať stanovištia pstruhov. Ešte aj po tak dlhej dobe si v pamäti vybavujem kontkrénte súboje. Mozog človeka je ako fotoaparát, z ktorého si dokážeme vytiahnuť, konkrétne obrazy a dokonca si ich prehrávame ako nejaký spomienkový film. Pri myšlienkach na moje rybárské začiatky som upadol do tvrdého spánku…
1. deň lovu – piatok
Crŕŕŕn…cŕŕŕn…budík..Z postele som doslova vyskočil. Rýchle raňajky a už sme sedeli v aute a smerovali do Ružomberka, kde sme sa mali stretnúť s Tomášom. Po príchode nám Tomáš oznámil, že budeme chytať na úseku od Liptovskej Osady po Podsuchú. Tento úsek sme si naplánovali rozdeliť do dvoch dní a postupne ho prejsť smerom po prúde rieky. Dorazili sme na miesto. Tomáš nás privítal hláškou “chlapci kto z vás má rád studenú vodu?” Nieže by som studenú vodu “nemal rád” ale tento krát som s úsmevom na tvári venoval prvé zabrodenie našim pražským hosťom. Pomaly schádzame do vody, pred sebou máme velkú tiahlú jamu, ktorú lemujú po oboch stranách obrovské skalnaté masívy. “Tu musia byť ryby” hovorím si… David ide prvý, vyberá si ľavý breh a Honza sa posúva o pár metrov nižšie. Sledujem Davida, voda mu siaha niečo vyše kolien a po chvíľke asi po pás… Keď vidím, jeho výraz v tvári, tak si hádam musí myslieť, že jeho nohy sa zakrútili do tvaru litpovských korbáčikov. Voda bola fakt chladná, slniečko pomaly vyliezalo a nám neostávalo nič iné, ako čakať kým nás zahreje svojimi lúčmi. Už po pár hodoch máme prvé premenené zábery. Na rieke sme vytvorili dvojice a postupne schádzali nižšie a nižšie. Azda viac ako to, že brali lipne a aj pstruhy ma tešil výraz v Davidovej a Honzovej tvári. Musím povedať, že si Revúcu užívali a hltali okolie snáď všetkými zmyslami. Veľmi sa im páčilo prostredie, v ktorom sme boli, fascinovali ich kopce Nízkych Tatier a Veľkej Fatry, ktoré majestátne lemovali povodie Revúcej.
Revúca je nádherná rieka… Prúdnaté pasáže striedajú hlbšie a tiahle jamy a práve na týchto miestach sa dajú očakávať zábery. Pstruhy, ktoré sme chytali mali nádherné sfarbenie, žiarivo žlté bruchá a nádherne červené bodky. Na takto pestro vyfarbené potočáky nie sme zvyknutý…To čo nám rybky neponúkali svojou veľkosťou, tak všetko vynahradzovalo ich nádherné sfarbenie. Pri love som vyskúšal nymfovanie s francúzskym náväzcom, chytanie na krátku nymfu pod prútom, mokrú mušku a dokonca aj sušenie. Je pravda, že nymfovanie s francúzskym náväzcom bolo asi najúčinnejšie, ale mňa si získalo klasické chytanie cez šnúru, kedy je človek ďaľeko viac variabilný a može sa rýchlo prispôsobiť inému spôsobu lovu. Čas rýchlo bežal a nám začalo poriadne škvŕkať v bruchu. Čo by to bola za návšteva Slovenska, keby moji českí kamaráti neochutnali naše halušky s bryndzou? Tento zážitok sme si nemohli nechať ujsť. Od chytania sme si dali prestávku a zakotvili sme v kolibe, kde sme doplnili energiu haluškami. Po obede sme na seba znovu navliekli brodáky a pokračovali v chytaní. Pribúdajúcim časom aktivita rýb pomaly upadala a my sme zhodnotili, že bude lepšie zájsť domov a vrátit sa na večerné chytanie na sucho. Vrátili sme sa okolo 7 večer. Zaparkovali sme auto a už z auta sme spozorovali krúžkovanie, ktoré sa robili na hladine. Väčší impulz nám ani nebolo treba. Naviazali sme suchých chrostíkov a rýchlo do vody. Znovu sme sa rozdelili, každý z nás si vyhliadol miesto… Šnúry svišťali vzduchom a naše suché mušky jemne dopadali na hladinu. Ďalší krúžok na hladine, rýchlo nahadzujem , muška driftuje po hladine… Šplech… je to záber, prisekávam a okamžite cítim na druhej strane odpor.. Nie je to síce žiadny mohykán, ale pstruh, ktorý zobral moju suchú mušku predvádza skoky a bojuje čo mu sily stačia. Po chvíľke ho zdolávam, a ihneď vo vode púšťam. Na mieste, ktoré som si vybral zbierali ryby tak usilovne, že som ani nemal dôvdo sa posúvať ďalej. Nachytal som prevažne menšie pstruhy a ulakomil sa mi aj jeden lipník. O 21.00 sa stretávame všetci pri aute a vymieňame si vzájomné postrehy. Teší ma, že aj chalanom sa darilo a vidím na nich, že sú dnešným dňom nad mieru spokojní.
2. deň lovu – sobota
V sobotu sme si pospali o čosi dlhšie a k vode sme sa dostali až okolo 10.00 ráno. Tomáš to nevydržal a vyrazil skôr otestovať Revúcu v Ružomberku. Ako sa neskôr ukázalo, tak dobre urobil. Chytil najväčšiu rybu víkendu – lipňa 46cm. Nádherný kus, ktorý bol krásne do čierna sfarbený, hotový černokňažník. My s Davidom a Honzom sme začali chytať, tam kde sme včera skončili, približne na polceste medzi Liptovskou Osadou a Podsuchou. Prechytávali sme Revúcu, nevynechali sme azda žiadnu tiahlú jamku… Ryby spolupracovali, ale oproti včerajšku to bolo výrazne menej. To nás však neodradilo, pretože po piatkovom úspešnom dni, sme sa cítili takí štastní, že by nám hádam neprekážalo, ani keby sme sa mali prechádzať povodím Revúcej a obdivovať okolitú prírodu. Pomaly prichádzam k autu…David s Honzom už čakajú na brehu a ja z vody kričím “chalaniiii, ešte dám 5 hodov a idem za vami”. Dohodli sme sa, že aj dnes poobede chytanie ukončíme a vrátime sa na večer. Prvý hod… vediem nymfy hlbokou jamou… Záber neprichádza…. Druhý hod… a scenár, ktrorý mi Revúca napísala je úplne rovnaký… Nie každý deň je posvietený… Ani po piatom hode záber neprišiel. Chalani na mňa už volajú… Neodpustím si ešte jeden, tento krát naozaj posledný hod… Zrazu zacítim jemný ťukanec, prisekávam a je taááám. Podla ťahu to nebude nič veľké ale teším sa z toho, že sa rozlúčim s ulovenou rybou. Voda je čistá ako kryštál a vidím v nej majestátnu “zástavu” lipna. Pozerám lepšie a hovorím si, že on nie je taký malý ako sa na začiatku javil…V tej chvíli začal lipeň bojovať viac a viac. Ako keby mi chcel naznačiť, že podceňovať rybu na háčiku sa neoplatí…Po chvíľke vyťahujem podberák a lipeň končí v ňom. Ešte v podberáku ho rýchlo odfotím a ihneď ho púšťam. Tento lipeň bol môj zatiaľ najväčší z tohoto víkendu, odhadujem, že mohol mať tak 30cm. Cestou domov, sledujeme hladinu Váhu, ktorá vyklesala a ako je vidieť, tak muškárov bolo na Váhu ako húb po daždi. Honza s Davidom obudivujú dlhé pláne, kde voda takmer stojí, a potom prúdnatejšie časti Váhu. Prechádzali sme Hubovou a to už chalanom nedalo a zastavili sme na parkovisku. Chceli sa na Váh pozrieť z blízka, zašli sme na most, ktorý spája Hubovú s obcou Švošov. Váh je v týchto miestach pomerne plytký a rovný. Hneď pri kraji sme videli niekoľko desiatok lipňov, bolo úžasné pozorovať, ako sa zdvíhajú k hladine a zbierajú hmyz. A keď chalani uvideli z mosta niekoľko tzv. Lipňových mohykánov, ktorý mohli mať určite cez 40cm, tak zahlásili “Tak a dosť, musíme ísť, pretože sa z toho Slovenska ani nevrátime.” Večer sme sa dohodli s Tomášom, že skúsime ešte zachytať v Ružomberku. Dorazili za ním približne o 20,00. Vzal nás na miesto, kde chytil ráno černokňažníka :). David s Honzom ešte naväzovali a ja som už stál pri vode. Padla mi do oka jedna prúdnatá jama. Po pár hodoch som zistil, že bude musiet naviazať tažšie nymfy, aby som sa dostal viac ku dnu. A bol to správny recept. Po pár hodoch som mal záber. Neskutočný ťah… Nebol som ani schopný rybu potiahnuť proti prúdu. Ale ako sa hovorí, keď nejde hora k mohamedovi, tak ide mohamed k hore…Neostávalo mi nič iné, len pomaly postupovať po prúde. Keď som zbadal pstruha, ktorého som chytil ostal som ako zmrazený. Nechápavo som vyvaloval oči a nemohol som pochopiť koľko mal tento pstruh sily. Nebol veľký, tipujem okolo 30 cm, ale za tú bojovnosť by sa nehanbil ani jeho starší a väčší brat. Večer som chytil ešte dva približne rovnaké pstruhy a tak isto to boli obrovskí bojovníci. Po skončení lovu sme Tomášovi poďakovali za rady a sprievodcovstvo, a odovzdali povolenky. Pri lúčení sme si povedali ,že to určite nebolo posledný krát, čo sme chytali na Revúcej. Táto krásna riečka v nás zanechala tie najrkajšie pocity. Nech by sa to človek pokúsil akokoľlvek popísať, zdokumentovať fotkami, tak aj tak nedokáže presne vyjadriť tie pocity, ktoré prežíva v jej toku obklopený malebnou prírodou.
Lov a zároveň náš výlet do srdca Liptova je na konci. Čaká nás posledná noc a ráno cesta späť do Prahy. Môžeme byť šťastní, že takéto vody ešte na Slovensku sú. Každý človek, môže priložiť ruku k dielu a pomáhať chrániť a zveľaďovať slovenské toky. A tieto slová azda najviac vystihuje jedna veta, ktorú povedal David “Honza, vy snád ani nevíte, jakou krásu tady máte, ty řeky, hory, prostě je to nádhera a já budu rád, když se sem ještě někdy vrátime” S jeho výrokom môžem len a len súhlasiť a za nás troch s určitosťou môžem povedať, že sa na Slovensko ešte vrátime. Nabúduce by sme chceli vyskúšať Váh ale určite zavítame aj na Revúcu. Záverom by som chcel poďakovať SRZ MSO Ružomberok za to, že nám umožnili tento výlet zrealizovať. Prácu, ktorú na revíroch odvádzajú prináša svoje ovocie a prajem im veľa síl a úspechov do ďaľších rokov.
